Do života a fungovania každej obce patrí realizácia stavieb, či už sa jedná o rozsiahle developerské projekty, alebo malé „súkromné“ stavby individuálnych fyzických osôb. V dôsledku realizácie väčšiny stavieb nevyhnutne vzniká stavebný odpad a v zásade platí – čím väčšia stavba, tým viac odpadu. Je preto dôležité vedieť aj kedy takýto odpad spadá pod zákon o odpadoch a aké povinnosti s tým súvisia (či už pre obec alebo držiteľa odpadu).

Je bežnou praxou, že v rámci prípravy územia na realizáciu akejkoľvek stavby vykonávajú stavebníci, prostredníctvom tretích osôb, demoláciu starých či poškodených stavieb alebo iných objektov nachádzajúcich sa na stavebnom pozemku, pričom nevyhnutným dôsledkom takejto demolácie je vznik súvisiaceho stavebného odpadu. Kedy tento odpad spadá pod režim zákona o odpadoch? Odpadom podľa zákona o odpadoch je hnuteľná vec alebo látka, ktorej sa držiteľ zbavuje, chce sa jej zbaviť alebo je povinný sa jej podľa zákona zbaviť. Odpad po demolácii je často určený na ďalšie materiálové zhodnotenie alebo použitie a tento zámer pôvodcu takéhoto stavebného odpadu prevažuje nad zámerom sa odpadu „len“ zbaviť. Dá sa teda konštatovať, že takýto stavebný odpad po demolácii je osobitnou kategóriou odpadu, kedy sa síce jedná o hnuteľnú vec alebo látku, ale takú, ktorej sa jej držiteľ nesnaží primárne zbaviť. Je potrebné dbať aj na rozdiel medzi pojmami stavebný odpad a drobný stavebný odpad, kedy predmetom tohto článku je prvá kategória (tzn. zameriavame sa na odpad vznikajúci pri realizácii stavieb, nie na odpad z bežných udržiavacích prác).

Podľa vyššie uvedeného, môže teda ponechanie stavebného odpadu po demolácii predstavovať nelegálnu skládku odpadov? Prípadne, je ponechanie stavebného odpadu po demolácii a určenom na ďalšie použitie, voľne na stavebnom pozemku až do budúcej realizácie stavby v súlade so zákonom? V praxi je pre stavebníkov aj obce táto otázka dôležitejšia než sa môže na prvý pohľad zdať, nakoľko neoprávnené nakladanie s odpadom môže byť aj trestným činom, pričom na naplnenie skutkovej podstaty sa nevyžaduje úmyselné zavinenie, postačuje nedbanlivosť páchateľa. V praxi nie sú neobvyklé ani občianske podnety orgánom činným v trestnom konaní, týkajúce sa uskladneného stavebného odpadu, ktorými sú príslušné orgány vždy povinné zaoberať sa.

Všeobecná definícia skladovania odpadu podľa § 3 ods. 3 zákona o odpadoch je, že skladovanie je dočasné uloženie odpadu v zariadení, v ktorom má byť odpad zhodnotený alebo zneškodnený. Stavebný odpad, ktorý je určený na ďalšie spracovanie, tento nie je spravidla dočasne uložený v žiadnom zariadení, čiže dočasné skladovanie stavebného odpadu pod všeobecnú definíciu skladovania odpadu nemožno exaktne podradiť. Dočasné uloženie stavebného odpadu po demolácii na stavebnom pozemku by tak mohlo spadať pod definíciu tzv. zhromažďovania odpadu, podľa § 3 ods. 4 zákona o odpadoch, ktorým je dočasné uloženie odpadu u držiteľa odpadu pred ďalším nakladaním s ním.

Definícia skládky odpadov § 5 ods. 5 zákona o odpadoch ďalej predpokladá, že skládka je miesto so zariadením na zneškodňovanie odpadu, pričom pod pojmovú definíciu skládky odpadov podľa spomenutého ustanovenia patrí aj interná skládka v mieste výroby a miesto, ktoré sa trvalo (dlhšie ako jeden rok) používa na dočasné uloženie odpadov. Z týchto definícií je možné dovodiť, že pokiaľ stavebník ponechá stavebný odpad (nie nevyhnutne stavebný odpad vzniknutý po demolácii) uskladnený na stavebnom pozemku po dobu nepresahujúcu jeden kalendárny rok, nejedná sa o tzv. „nelegálnu skládku odpadov“ (čo ale nemá dopad na prípadné ďalšie povinnosti držiteľa odpadu).

Ďalšia dôležitá rovina je, že existujú výkladové stanoviská (napríklad Ministerstvo životného prostredia SR), podľa ktorých má platiť, že ak pôvodca odpadu vzniknutého demoláciou nemá zámer sa tohto odpadu zbaviť (§ 2 ods. 1 zákona o odpadoch), ale má zámer odpad použiť pri stavebnej činnosti na tom istom pozemku, nejedná sa o odpad podľa definície obsiahnutej v zákone o odpadoch. Podľa týchto výkladových stanovísk teda hnuteľná vec či látka môže byť považovaná za odpad len v prípade, ak má jej držiteľ buď zákonnú povinnosť alebo úmysel sa jej zbaviť (tzn. nie túto ďalej použiť). V zmysle takéhoto výkladu je prípustný aj záver, že pôvodca stavebného odpadu po demolácii môže s týmto naložiť podľa vlastného uváženia a mať ho na stavebnom pozemku uložený, v zásade po ľubovoľnú dobu, za predpokladu, že tento stavebný odpad má byť v budúcnosti ďalej spracovaný či inak použitý, a teda zámerom držiteľa nie je sa odpadu zbaviť (prípadne nedôjde v súvislosti s uskladňovaním k vzniku inej povinnosti či k inému porušeniu zákona).

Nie je zatiaľ zrejmé či sa posledný spomenutý výklad v živote obcí ustáli, tzn. či obce budú reálne pri posudzovaní dodržiavania zákona o odpadoch rozlišovať či odpad po stavebnej demolácii je určený na ďalšie použitie, alebo či je zámerom jeho držiteľa sa odpadu zbaviť (a teda rozlišovať či sa vôbec má jednať o odpad podľa zákona o odpadoch). Do budúcna sa podľa nášho názoru javí ako vhodné, aby Ministerstvo životného prostredia SR (prípadne iný orgán) k tejto otázke poskytol definitívne stanovisko tak, aby ani stavebníci, ani obce neboli v právnej neistote ohľadom toho či odpad vzniknutý po demolácii na stavebnom pozemku skutočne je „odpadom“, resp. „stavebným odpadom“ podľa zákona o odpadoch, alebo či sa jedná o osobitnú kategóriu odpadu (zvyškov z demolácie), ktorá pod pojmovú definíciu „odpadu“ či „stavebného odpadu“ podľa zákona o odpadoch nespadá, v prípade ak je zámer, aby tento odpad bol ďalej použitý či zhodnotený. Od posúdenia tejto otázky následne môže závisieť aj posúdenie zodpovednosti držiteľa odpadu za splnenie povinností podľa § 14 zákona o odpadoch (napríklad ohlasovacia povinnosť, povinnosť vedenia evidenčného listu odpadu a pod.).