Martina Lysinová sa špecializuje na rodinné právo, majetkové vzťahy medzi manželmi a problematiku s tým súvisiacu. Pôsobí v advokátskej kancelárii L/R/P advokáti, s.r.o., spolu so svojím manželom. Rodine sa venuje tak doma, ako aj v práci. Okrem povinností o domácnosť, konzultuje s manželom aj pracovné prípady na pracovisku či pred súdnou sieňou. Hoci sa niektorým môže zdať táto kombinácia nebezpečná, ona by nemenila.

Hovorí, že „rozvod má byť tým posledným riešením, keď ostatné prostriedky nápravy vzťahov v rodine zlyhajú. Trpia ním totiž najmä deti“. Pokiaľ to situácia umožňuje, usiluje sa pri rozvodových konaniach o vyváženú striedavú starostlivosť o dieťa, ktoré potrebuje „rovnako matku, ako aj otca“. Preto dbá aj na ochranu záujmu klientov - otcov na zachovanie vzťahu so svojimi deťmi v prípadoch, keď rodičia spolu nežijú. Má za sebou aj náročné konania, v ktorých boli deti navrátené na Slovensko v zmysle Haagskeho dohovoru pri neoprávnenom premiestnení do cudziny. Tým sa však peripetie nekončili. Okrem majetkového vysporiadania manželov po rozvode nasledovali ďalšie spory o výživné, ktoré sa jej darí úspešne ukončiť v prospech jej klientov.

Bolo rodinné právo tým odvetvím práva, ktorému ste sa chceli vždy venovať?

Už niekedy v 9. ročníku na základnej škole som sa rozhodla, že chcem študovať právo. I keď ma lákala aj psychológia, právo vyhralo. Odvetvím, ktorému som sa však chcela venovať, bolo trestné právo. Vždy som rada čítala detektívky a sledovala kriminálne filmy. Najzaujímavejšie sú pre mňa psychologické profily páchateľov trestných činov a odhaľovanie dôvodov, pre ktoré sa ľudia uchyľujú k útokom na život, zdravie, slobodu a integritu iných. Aký majú takíto ľudia život, čo ich ovplyvnilo a zviedlo zo správnej cesty životom, pohlo ich hodnotami, bolo pre mňa záhadou, na ktorú som chcela poznať odpoveď.

Súhrou okolností a šťastia v nešťastí som sa však trestnému právu nikdy v praxi nezačala venovať. O „šťastí v nešťastí“ hovorím preto, lebo dnes viem, že trestné právo, žiaľ, pre matku dvoch detí nie je úplne najšťastnejšou voľbou. Vyžaduje totiž neustálu pohotovosť. Trestný advokát, vyšetrovateľ, sudca, prokurátor musia byť k dispozícii k úkonom 24 hodín denne. Keďže ja musím byť k dispozícii 24 hodín našim dcérkam, nedá sa mať rovnakú úlohu aj v práci.

Ako ste sa teda dostali k rodinnému právu?

Počas prvých rokov mojej advokátskej praxe som riešila prípady z rôznych oblastí práva. Bolo to veľmi pestré. Kauzy týkajúce sa detí, vzťahov v rodine, medzi manželmi a s tým súvisiaca problematika však začali postupne prevládať. Cítila som pozitívnu spätnú väzbu od klientov a musím povedať, že ma táto oblasť postupom času zaujímala viac ako iné. Ako som už povedala, vždy ma fascinovala psychológia páchateľov trestných činov. Z viacerých vedeckých štúdií vyplynulo, že dôvody páchania násilných trestných činov nájdeme vo väčšine prípadoch v útlom detstve, v rodine.

Veľmi zriedkavo sa stáva, že dieťa, ktoré sa cíti byť milované a uznávané svojimi rodičmi, nie je svedkom hádok, v najhoršom prípade aj násilia v rodine, sa neskôr uchýli k patologickým činom. A možno práve tu nachádzame to prepojenie medzi mojím profesijným snom, ktorým bolo trestné právo a rodinným právom, ktorému sa venujem dnes. Rodinné právo je veľmi špecifické. Je tu jednak aspekt právny, a teda paragrafy, ktoré nám hovoria ako by to malo správne byť. No a druhý aspekt je práve ten psychologický. V rodine, medzi manželmi je to nielen o tom práve, ale aj o skutočnom živote a všetkom, čo k nemu patrí. O vzájomnej láske a hlavne teda v čase, keď navštívia advokáta, o nenávisti. To sú dôvody, pre ktoré sa snažím svoje prípady pochopiť ako celok. Prečo „problém“, ktorý ideme riešiť vznikol, kde sa stala a deje chyba. Práve toto poznanie je dôležité pre to, aby som skúsila klienta nastaviť tak, aby sme dosiahli pozitívny výsledok. Akcia vždy vyvolá reakciu. Veľakrát sa stáva, že v momente, keď klient urobí krok, ktorý druhá strana nečaká, pohnú sa ľady.

Čo Vám najviac v o Vašej práci prekáža?

Skostnatenosť mnohých súdov. I keď sa veci miestami zlepšujú, stále je čo doháňať. Súdy mnohokrát rozhodujú „tabuľkovo“ bez toho, aby sa snažili pochopiť konkrétny prípad. Rozhodnutia súdov v rodinnom práve menia osudy ľudí. Niekedy mám však pocit, ako by to sudcovia nechceli vidieť. Jasným dôkazom je skutočnosť, že iba v 11% sú deti zverené do starostlivosti otcov. Pri súčasnej miere rozvodovosti je to veľmi smutné číslo.

Uvediem však aj iný príklad. Predstavte si situáciu. Ste mladý a sám bez partnera. Rozhodnete sa riešiť bývanie. Spočítate si príjmy, výdavky a zistíte, že by Vám vyšlo na 1-izbový byt. Zoberiete si hypotéku adekvátnu k Vášmu jednému príjmu, kúpite si byt. Bývate a spokojne platíte. Na 1-izbový byt sú splátky z jedného platu tak akurát. Nájdete si partnera, rozhodnete sa založiť si rodinu a mať deti. Pre dve deti už 1-izbový byt nestačí. Máte predsa dva príjmy, tak si už môžete dovoliť aj väčší byt. Kúpite si 3-izbový. Veď z dvoch platov sa už 3-izbový splácať dá. Váš manžel/manželka si však nájde iného partnera. Dôjde k rozvodu a úprave práv a povinností k maloletému. Dieťa je zverené do starostlivosti Vám, je určené výživné v nejakej výške, aby podľa možností pokrylo časť nákladov na dieťa.

Po peripetiách s rozvodom nasleduje vysporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Deti boli zverené Vám, takže logicky pre ne potrebujete ten 3-izbový byt. Zrazu však na splátky a prevádzku tohto bytu budete mať už len jeden plat. Zákon síce hovorí o možnej disparite podielov pri rozdelení spoločného majetku, no žiaľ väčšina súdov sa prikláňa k názoru, že samotné zverenie dieťaťa do starostlivosti jedného z rodičov nie je dôvodom, aby tento manžel dostal z majetku väčší podiel. Je to spravodlivé? Asi každý, kto by sa do takejto situácie dostal, by povedal, že veľmi nie.

Aký najvýznamnejší úspech ste počas svojej kariéry dosiahli?

Ako som povedala, rodinné právo ako také je veľmi špecifické a veľmi osobné. Rozhodnutiami, ktoré v týchto kauzách odznievajú, sa často menia osudy ľudí, detí a formuje sa ich budúcnosť. Je to nielen samotné konanie o rozvod a úpravu práv a povinností k maloletým deťom, ale aj úprava majetkových vzťahov medzi manželmi. Keď sa veci správne vyriešia a nastavia, produkuje to spokojných ľudí a v pokojnej domácnosti sa formujú zdraví členovia našej spoločnosti. Keby som však mala byť naozaj konkrétna, tak by to boli prípady, keď sa nám podarilo navrátiť „unesené“ dieťa zo zahraničia.

Akú radu dávate svojim klientom najčastejšie?

Tu by som asi otázku položila inak. Akú radu by som svojim klientom najradšej dala? Tou radou by bolo, aby si správne vybrali partnera, s ktorým sa rozhodnú vstúpiť do tak vážneho vzťahu, akým je manželstvo a rodina. Najúčinnejším riešením problémov je ich prevencia. Okrem samotného výberu partnera je dôležité aj nastavenie si vzájomných vzťahov vopred.

Predmanželské zmluvy slovenský právny poriadok zatiaľ, žiaľ, nepozná. No aj tak sa dá veľa vecí vopred riešiť. Majetok patriaci do bezpodielového spoluvlastníctva manželov sa dá zúžiť, ale i rozšíriť. Bezpodielové spoluvlastníctvo manželov sa dá v niektorých prípadoch dokonca zrušiť aj počas manželstva. Viem, je to ťažké. Hlavný argument je, veď „sa ľúbime, veríme si“. To, že od lásky k nenávisti je len malý krôčik, však ľudia vidieť nechcú.

Asi každý pozná taký úplne bežný scenár na Slovensku. Ešte pred manželstvom jeden partner kúpi byt a druhý ho z celých svojich úspor zariadi. V horšom prípade si ešte na zariadenie požičia od rodičov. O pár rokov príde ten, čo zariaďoval a žiada od nás radu, ako dostať peniaze späť. Doklady už nie sú a hodnota hnuteľných vecí, obkladov, podláh, je už väčšinou minimálna. Je veľmi ťažké v takejto situácii poskytnúť správnu radu. Vziať kladivko a obiť dlaždice v kúpeľni príliš veľký benefit, zrejme, nikomu neprinesie.

Osobne si prajem, aby rozvodovosť mala klesajúcu tendenciu. Sama cítim, že harmonická rodina je to najcennejšie, čo naša spoločnosť môže mať. Som rada, že môj manžel je tiež advokát, lebo mám sa komu vyrozprávať, keď ako advokátka riešim rôzne ťažké prípady. Ale som aj žena, matka a manželka a pri niektorých sporoch mi priam puká srdce. Za tie roky som si vo svojom vnútri vybudovala profesijný odstup od emócií, ale myšlienkam sa človek neubráni. Prajem si, aby boli všetci šťastní, ale o to sa musia usilovať manželia vzájomne. Lebo keď sú šťastní manželia, šťastné sú aj deti.

Rozhovor nájdete aj v Hospodárskych novinách: ROZHODNUTIA SÚDOV MENIA OSUDY ĽUDÍ NA CELÝ ŽIVOT