„Zastavenie trestného stíhania amnestiou a jej zrušenie nepredstavujú prekážku vydaniu zatykača, keďže vnútroštátne súdne orgány ešte nerozhodli o trestnoprávnej zodpovednosti obvinených osôb.“

.., tak znie právna veta rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-203/20. Rozsudok rieši uplatnenie zásady „nie dvakrát o tej istej veci“ pri Mečiarových amnestiách. Problém začal už v roku 2017, keď NR SR zrušila Mečiarove amnestie. Zrušenie bolo následne odobrené Ústavným súdom SR. Mečiarove amnestie sa týkajú trestného činu zavlečenia do cudziny. Podľa obžaloby mali členovia SIS na pokyn vtedajšieho riaditeľa uniesť a odviezť prezidentovho syna do Rakúska. V Rakúsku bolo voči prezidentovmu synovi vedené trestné konanie pre podozrenie z ekonomickej trestnej činnosti. Následne vtedajší predseda Vlády SR Vladimír Mečiar vydal ako zastupujúci prezident na spomenuté trestné činy amnestie.

Prípad sa po desiatkach rokov vrátil na Okresný súd Bratislava III, kde sudca JUDr. Karol Posluch predložil Súdnemu dvoru EÚ najmä nasledovné otázky:

• Bráni zásada „nie dvakrát o tej istej veci“ vydaniu európskeho zatýkacieho rozkazu ak trestná vec bola ukončená právoplatným súdnym rozhodnutím o oslobodení spod obžaloby alebo zastavení trestného stíhania, keď rozhodnutie bolo vydané na základe amnestie, ktorá bola zrušená?
• Je v súlade so zásadou lojality, zásadou „nie dvakrát o tej istej veci“ a právom na spravodlivý proces ustanovenie vnútroštátneho zákona, ktoré obmedzuje Ústavný súd SR pri preskúmavaní uznesenia NR SR o zrušení amnestie, len na posúdenie súladnosti s Ústavou SR, bez ohľadu na záväzné akty prijaté EÚ?

Okresný súd Bratislava III, ale aj celá SR, sa dňa 16. 12. 2021 dočkali odpovede.

Súdny dvor EÚ uviedol, že na konanie pred Okresným súdom Bratislava III sa vzťahuje právo EÚ, keďže má vnútroštátny súd v úmysle vydanie európskeho zatýkacieho rozkazu. Úmysel vydať európsky zatýkací rozkaz nie je len možnosťou, ale sú naplnené všetky predpoklady na jeho vydanie. Súdny dvor EÚ preto odpovedal, hoci vydanie európskeho zatýkacieho rozkazu je len plánované.

Na zásadu „nie dvakrát o tej istej veci“ sa možno odvolávať len ak došlo k preskúmaniu trestnoprávnej zodpovednosti obžalovaného a bolo voči nemu vydané rozhodnutie. Len takýto výklad je v súlade s legitímnym cieľom, ktorým je zabrániť beztrestnosti osôb, ktoré spáchali trestný čin. Súdny dvor EÚ ďalej konštatoval, že rozhodnutie o zastavení konania z roku 2001, ktoré nadväzovalo amnestiám malo povahu oslobodzujúceho rozsudku. Napriek tomu, jediným účinkom rozhodnutia o zastavení konania bolo zastavenie trestného stíhania skôr, než súd mohol posúdiť trestnoprávnu zodpovednosť obžalovaného.

K druhej otázke Súdny dvor EÚ poznamenal, že vnútroštátna právna úprava stanovujúca postup legislatívnej povahy týkajúci sa zrušenia amnestie a súdne konanie, ktorého predmetom je preskúmanie súladu tohto zrušenia amnestie s Ústavou SR, nevykonáva právo EÚ, keďže takéto postupy a konania nepatria do pôsobnosti tohto práva. Súdny dvor EÚ preto nemá právomoc odpovedať na položenú otázku.

Prakticky však vyššie uvedený rozsudok situáciu nevyriešil. Obžalovaný, na ktorého sa európsky zatýkací rozkaz má vzťahovať, je pravdepodobne v Malijskej republike v Afrike. V minulosti bol na neho vydaný medzinárodný zatýkací rozkaz. Do dnešného dňa nebol zadržaný. Európsky zatýkací rozkaz má byť vydaný, pretože pobyt obvineného s istotou nemožno určiť. Ďalej pre prípad, že by sa niekedy na území EÚ objavil.

Rozsudok nedal odpoveď na možnosť pokračovania trestného konania voči obžalovaným, ktorí sa na území SR nachádzajú. V ich prípade použitie zásady „nie dvakrát o tej istej veci“ je kľúčovejšie. Slovenské súdy sa budú musieť s otázkou vysporiadať samé. Spomenuté však nie je ničím, čo sa nedalo už v predchádzajúcom období predpovedať. Návrhy generálnej advokátky zo dňa 17. 06. 2021 znenie rozsudku predpovedali.

Čo v prípade, ak by si slovenské súdy osvojili myšlienku, že „nie dvakrát o tej istej veci“ nemožno použiť pri rozhodnutí súdu o zastavení konania? Úvahy Súdneho dvora EÚ vytvorili v skutku zaujímavú myšlienku – meritórne rozhodnutie, v ktorom nebola posúdená vina obžalovaného netvorí prekážku rozhodnutej veci.

Úvahy ostávajú vo výlučne teoretickej rovine. Zavlečenie do cudziny prezidentovho syna nemožno považovať za premlčané. Jednak kvôli článku 154f Ústavy SR, ale v neposlednom rade aj nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 31. 05. 2017, pod č. k. PL. ÚS 7/2017-159, ktorý nepremlčateľnosť odobril. Paradoxne, nález sa opieral o závery rozsudku ESĽP Ivan Lexa vs. SR, v ktorom sa uvádza: „Už skôr konštatoval, že ak je ústavný činiteľ obvinený z trestných činov zahŕňajúcich mučenie alebo zlé zaobchádzanie, je nanajvýš dôležité, aby nedošlo k premlčaniu trestného konania a potrestania, a udelenie amnestie alebo milosti by nemalo byť prípustné (pozri Abdülsamet Yaman v. Turecko...).“

Napriek mylnej interpretácii novinárov, Súdny dvor EÚ Okresnému súdu Bratislava III „nedal zelenú“. Dal možnosť vydať v praxi ťažko použiteľný európsky zatýkací rozkaz voči človeku, ktorý sa najvyššou pravdepodobnosťou na území EÚ nikdy neobjaví. Názor ako posúdiť vec z hľadiska ostatných obžalovaných, ktorí sa na území SR nachádzajú, nedal. Nebolo to nečakané. Slovenské súdy sa budú musieť vysporiadať s uplatnením zásady „nie dvakrát o tej istej veci“ samé. Naďalej prevláda rozpor medzi právoplatným meritórnym rozhodnutím a zrušenými Mečiarovými amnestiami.