Ako postupovať pri určovaní príslušnosti stavebného úradu za okolností, keď je obec stavebným úradom a zároveň aj navrhovateľom, stavebníkom, alebo vlastníkom stavby? Stavebný zákon (zákon č. 50/1976 Zb. v znení neskorších predpisov) presnejšie definuje postup v § 119 , kde nájdeme výslovnú úpravu, ktorou sa má predchádzať predpojatosti v rozhodovacom procese. Do pozornosti dávame najmä odsek 3 § 119 Stavebného zákona, pri ktorom môžeme v praxi badať problematický výklad aj aplikáciu.

Ústavný princíp právneho štátu – odraz v rozhodovaní každého stavebného úradu

Individuálne rozhodnutia vo všetkých konaniach podľa Stavebného zákona musia obsahovať garanciu nestrannosti ako neodmysliteľnej súčasti ústavného štátu. Preto nám Stavebný zákon poukazuje na aplikáciu § 119, kde je účelom práve nestrannosť, aby nedošlo k situácii, že obec alebo mestská časť bude v tzv. „dvoj-roly“. Stavebný zákon taxatívne vymedzuje situácie, ktoré odôvodňujú aplikáciu § 119 ods. 3, hovorí: „Ak je na konanie príslušná obec ako stavebný úrad a je zároveň navrhovateľom, stavebníkom alebo vlastníkom stavby, alebo žiadateľom o povolenie terénnych úprav, prác alebo zariadení, ktoré sú predmetom konania, krajský stavebný úrad určí, ktorý stavebný úrad vykoná konanie a vydá rozhodnutie“. Tieto podmienky nemožno rozširovať a podľa nášho názoru (s ohľadom na uvedený výklad) ich nie je možné ani zužovať. Účelom § 119 ods. 3 Stavebného zákona je predovšetkým vylúčiť stret záujmov obce ako stavebného úradu a obce v postavení navrhovateľa územného konania; stavebníka pri žiadosti o stavebné povolenie a v kolaudačnom konaní; vlastníka stavby v kolaudačnom konaní alebo pri odstraňovaní stavieb; žiadateľa o povolenie terénnych úprav, prác a zariadení; prípadne obce v takomto postavení aj v iných konaniach podľa Stavebného zákona (konanie o dodatočné povolenie stavby, konanie o zmene užívania stavby, nariadenie zabezpečovacích prác a. i.).

V Uznesení Najvyššieho súdu, sp. zn. 8 Sžp 13/2012 môžeme opätovne nájsť potvrdenie nevyhnutnosti zachovávania ústavného princípu nestrannosti konania a rozhodovania každého stavebného úradu: „Opačný postup (stavebného úradu –pozn. autora) by znamenal alebo s prihliadnutím na okolnosti konkrétnej veci mohol znamenať, rozhodovanie vo vlastnej veci, o vlastnom návrhu, keďže predstaviteľom obce a zároveň najvyšším výkonným orgánom obce je starosta. Prihliadajúc na tú skutočnosť, že na určenie príslušného stavebného úradu sa nevzťahuje Správny poriadok, a teda krajský stavebný úrad/obvodný úrad v sídle kraja nemusí toto určenie podložiť relevantnými dôvodmi, je potrebné dbať na to, aby takýto postup neznamenal prejav svojvôle správneho orgánu.“

V súvislosti s garanciou nestrannosti je preto dôležité dbať na určenie takého orgánu, u ktorého je v maximálnej možnej miere vylúčená akákoľvek pochybnosť o jeho neutrálnom postavení, rovnako akákoľvek pochybnosť o nestrannosti zamestnancov takto určeného orgánu. Nestačí však iba zmena stavebného úradu (obce). Dôležité je vyhnúť sa situácii, aby novým stavebným úradom nebol spoločný stavebný úrad s pôvodným (z prejednávania veci vylúčeným úradom), t. j. zamestnanci pôvodného úradu sa nesmú podieľať na rozhodovacej činnosti. Potrebné je preto skúmať materiálne súvislosti. Obec nemôže, či už priamo alebo nepriamo prostredníctvom zamestnancov, rozhodovať v konaní, v ktorom sama vystupuje ako navrhovateľ. Stavebný zákon pojem „obec“ nešpecifikuje. Vychádzame teda z § 1 ods. 1 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, podľa ktorého „je obec právnickou osobou, ktorá za podmienok ustanovených zákonom samostatne hospodári s vlastným majetkom a s vlastnými príjmami“. Podľa súkromného práva možno za majetok obce považovať nehnuteľnosti, hnuteľný majetok, majetkové práva, do ktorých sa zaraďujú napr. vlastníctva akcií akciových spoločností, podiely v obchodných spoločnostiach a ďalšie.

Kompetenčný spor

Čo v prípade, ak nastane vyššie uvedená situácia, t. j. obec či mestská časť je stavebným úradom a zároveň aj navrhovateľom, stavebníkom, alebo (spolu)vlastníkom stavby? V záujme vylúčenia stretu záujmov, podá obec žiadosť o určenie na okresný úrad. Ako však postupovať za okolností, keď sa okresný úrad, ako nadriadený správny orgán, vyjadrí, že nie sú splnené podmienky na aplikáciu § 119 ods. 3 stavebného zákona (SZ), a z tohto dôvodu neurčí príslušný správny orgán? Podľa nášho názoru, z uvedeného implicitne vyplýva, že pre všeobecný stavebný úrad, resp. prvostupňový správny orgán, vzniká právomoc v danej veci konať a rozhodnúť. Zároveň si dovoľujeme upozorniť, že okresný úrad nemá právomoc, tzn. ani povinnosť, v zmysle ustanovení Stavebného zákona ani správneho poriadku určiť vecne a miestne príslušný správny orgán v prípade, ak nevidí dôvody na postup podľa § 119 ods. 3 Stavebného zákona – tzn. ak podľa jeho názoru neexistujú dôvody na určenie príslušného stavebného úradu. Okresný úrad sa vôbec nemusí bližšie vyjadriť k (ne)existencii podmienok podľa § 119 ods. 3 Stavebného zákona. V tejto súvislosti si dovoľujeme uviesť z judikatúry nasledovné:„Správny orgán je viazaný aj nezákonným rozhodnutím, pokiaľ toto rozhodnutie nebolo príslušným orgánom pre svoju nezákonnosť zrušené, pričom skúma len to, či je rozhodnutie právoplatné a či ho vydal príslušný orgán (správny orgán, súd).“ (Najvyšší súd ČR, A 11240/34).

Príslušnosť stavebného úradu je potrebné určovať jednotlivo

Na zreteli treba mať aj skutočnosť, že obec je v úlohe stavebného úradu vždy v rámci konkrétneho konania, ktoré sa viaže ku konkrétnej činnosti rozhodovania o veci samej. V konečnom dôsledku, vecnú a miestnu príslušnosť nám určuje práve existencia presne definovaného predmetu konania a jeho konkrétnych účastníkov. Do pozornosti dávame výrok z Rozhodnutia Krajského súdu Banská Bystrica, sp. zn. 24/S/65/2014: „Stavebný zákon v § 119 ale ani na inom mieste neoprávnil žalovaného, aby stanovil pravidlá pre určenie miestnej príslušnosti v prípadoch, v ktorých budú v budúcnosti žiadosti podávané na umiestňovanie stavieb vo viacerých územných obvodoch stavebných úradov ale len na to, aby určil miestnu príslušnosť stavebného úradu v konkrétnom prípade. Ani gramatický výklad, o ktorý oprel svoje vyjadrenie žalovaný nesvedčí tomu, že žalovaný, resp. predtým Krajský stavebný úrad mal v kompetencii opatrením určiť na žiadosť budúceho navrhovateľa budúcu príslušnosť stavebného úradu“. Hoci sa na proces určovania stavebného úradu nevzťahuje správny poriadok, je potrebné, aby v tomto prípade rozhodol okresný úrad (ako oprávnený orgán) a následne toto rozhodnutie oznámil pôvodnému, ako aj novému stavebnému úradu. Záverom možno konštatovať, že primárnym účelom ustanovenia § 119 ods. 3 Stavebného zákona je ochrana všeobecne verejného záujmu, ústavnosti štátu a práva na spravodlivý proces.