Dlhodobým cieľom obce, ako subjektu, ktorý má najbližší kontakt so svojimi obyvateľmi, je zabezpečovať a vytvárať podmienky pre pohodlné bývanie, poskytujúce dostatočné možnosti pre spoločenské, kultúrne, športové aktivity a relax.

Formy demokracie v praxi

Všeobecne rozlišujeme dve základné formy demokracie, a to priamu, ktorá predstavuje možnosť občanov bezprostredne rozhodovať o veciach verejných a nepriamu, inak nazývanú aj zastupiteľskú demokraciu. V súčasných demokratických štátoch sa presadila nepriama forma demokracie. Znamená to, že občania, ktorí sú jediným zdrojom štátnej moci, si vytvárajú prostredníctvom volieb sústavu orgánov, ktoré ich zastupujú a ktorým delegujú časť svojich právomocí.

Jedným z týchto orgánov je prirodzene aj obec. Právomoc obce samostatne rozhodovať o svojich záležitostiach je zakotvená v článku 64 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého obec a vyšší územný celok sú samostatné územné samosprávne a správne celky Slovenskej republiky združujúce osoby, ktoré majú na ich území trvalý pobyt.

Samospráva

Samostatnosť obce spočíva v tom, že ak koná v samosprávnej pôsobnosti, rozhoduje vo svojom mene, vo vlastnom záujme a v rámci vlastnej zodpovednosti. Základnou úlohou obce pri výkone samosprávy je, tak ako sme už vyššie uviedli, starostlivosť o všestranný rozvoj jej územia a o potreby jej obyvateľov.

Výpočet úloh obsiahnutý v ustanovení § 4 ods. 3 a 5 zákona o obecnom zriadení je výpočtom demonštratívnym. Zákon teda uvádza len najdôležitejšie aktivity v tejto oblasti. Z osobitného zákona môžu pre obec ako subjekt územnej samosprávy vyplývať ďalšie úlohy alebo podrobnejšia úprava ich realizácie.

Podľa ustanovenia § 6 ods. 1 zákona o obecnom zriadení obec môže vo veciach územnej samosprávy vydávať nariadenia; nariadenie nesmie byť v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi, zákonmi a medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom.

Právomoc obce

Pojem nariadenie je možné zjednodušene definovať ako druh podzákonného všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré slúži na úpravu mnohých vzťahov v obci, ako napríklad na úpravu miestnych daní, verejného poriadku, odpadového hospodárstva, či niektorých oblastí v školstve.

V tejto súvislosti zdôrazňujeme skutočnosť, že všeobecne záväzné nariadenie nesmie byť v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, ako ani so zákonmi platnými a účinnými na území Slovenskej republiky.

Ako príklad uvádzame kompetenciu obce vo vzťahu k herniam, či kasínam. Podľa ustanovenia § 79 ods. 3 zákona o hazardných hrách, priamo tento zákon ukladá obci právomoc spočívajúcu v oprávnení prijať všeobecne záväzné nariadenie, že na jej území nemožno umiestniť herňu za zákonom stanovených podmienok.

Pravidlá času

Odlišná situácia je však v prípade právomoci obce ustanovovať pravidlá času predaja v obchode a času prevádzky služieb. Vo vzťahu k právomoci obce ustanovovať pravidlá času predaja v obchode a času prevádzky služieb neexistuje taká právna norma, ktorá by priamo obci umožňovala obmedziť čas predaja v obchode služieb a čas prevádzky služieb do takej miery, kedy by v určité dni museli byť predmetné prevádzky úplne zatvorené. Hoci sa v teoretickej rovine vedie polemika, ohľadom výkladu ustanovenia § 4 ods. 3 písm. i) v spojitosti s ustanovením § 4 ods. 5 písm. a) bodom 3 zákona o obecnom zriadení, a to v tom zmysle, že práve tieto ustanovenia splnomocňujú obec, aby prostredníctvom nariadenia určovala pravidlá času predaja v „neobmedzenom rozsahu“, sme toho názoru, že spomínané ustanovenia nie je možné aplikovať na úkor ústavou zakotveného práva na podnikanie.

Túto skutočnosť potom potvrdzuje aj Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. značka III. ÚS 10/01, podľa ktorého základom trhového hospodárstva a s ním spätej hospodárskej súťaže je voľnosť vstupu na trh a rovnosť pravidiel správania na trhu pre všetkých účastníkov hospodárskej súťaže (II. ÚS 70/97). V právnom poriadku Slovenskej republiky bol výkon práva podnikať obmedzený zákonom č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní do prijatia novely č. 132/1994 Z. z., ktorou sa zmenil tento zákon (živnostenský zákon) tak, že neobsahuje ustanovenia, podľa ktorých ten, kto hodlá prevádzkovať živnosť, musí k ohláseniu živnosti (pri ohlasovacej živnosti), resp. k žiadosti o koncesiu (pri koncesovanej živnosti) pripojiť doklad o súhlase obce na umiestnenie prevádzkarne v obci, pričom sa tento súhlas vyžadoval aj na vedľajšie prevádzkarne. V súčasnosti teda povinnosti podnikateľa smerom k obci takýmto spôsobom upravené nie sú.

Hoci určovanie pravidiel času predaja v obchode a času prevádzky služieb nie je bližšie regulované žiadnym osobitným zákonom a je ponechané obci ako originálna samosprávna kompetencia, napriek tomu je potrebné vykladať právomoc obce ustanovovať pravidlá času predaja v obchode a času prevádzky služieb prísne doslovne, a teda, obec je oprávnená ustanoviť výlučne čas predaja v obchode a času prevádzky služieb, a to z toho dôvodu, že zakázať predaj v obchode a prevádzku služieb počas konkrétnych dní jej neumožňuje žiadna právna norma. Obec rovnako nie je oprávnená zaviesť napríklad povinnosť ohlasovať obci otváracie hodiny alebo založiť oprávnenie starostu obce rozhodovať o individuálnych výnimkách z prevádzkového času obchodu a času prevádzky služieb (formou individuálneho správneho aktu). Každá takáto obecná úprava je ústavne nekonformná. Z doterajšej judikatúry Najvyššieho súdu SR totiž vyplýva, že takéto nariadenie má obsahovať normatívnu úpravu. Nemá regulovať konkrétnu predajňu alebo konkrétneho poskytovateľa služieb, hoci by bol jediný v danej obci.

V intenciách zákona

V tejto súvislosti poukazujeme aj na Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. Značkou: 8Svzn/1/2010, v ktorom konštatoval, že aj podľa jeho názoru oprávnenia mesta na úseku ochrany spotrebiteľa sú v § 4 ods. 3 písm. i) zákona č. 369/1990 Zb. vymedzené taxatívne. V posudzovanej veci sa preto v plnom rozsahu stotožnil s právnou argumentáciou navrhovateľa, že mesto sporným ustanovením predmetného nariadenia si jednoznačne uzurpovalo právomoc, ktorá mu zo zákona nevyplýva, a to právomoc primátora stanovovať prevádzkový čas individuálne. Platná právna úprava totiž neumožňuje mestu, aby rozhodovalo individuálnym právnym aktom o konkrétnom čase predaja či prevádzky služieb u konkrétneho podnikateľa.

Záverom je teda možné konštatovať, že obci neprislúcha oprávnenie vydať také nariadenie, ktoré by úplne zakázalo celodenný predaj, pretože by takýmto postupom došlo k zásahu do slobody podnikania.