Súdny dvor EÚ zverejnil dňa 26.01.2023 informáciu o Rozsudku Súdneho dvor EÚ vo veci C-205/21, ktorá sa týkala spracovávania biometrických a genetických údajov bulharskými orgánmi činnými v trestnom konaní. Súdny dvor v rozhodnutí konštatoval, že systematické zhromažďovanie biometrických a genetických údajov každého obvineného za účelom ich policajnej registrácie je v rozpore s požiadavkou na zaistenie zvýšenej ochrany v súvislosti so spracovávaním citlivých osobných údajov.

Trestné konanie v tomto prípade súviselo s obvinením z účasti na organizovanej zločineckej skupine, pričom bulharská polícia obvinenú osobu vyzvala, aby sa podrobila zhromaždeniu svojich daktyloskopických a fotografických údajov za účelom ich registrácie ako aj odberu vzorky pre vypracovanie profilu DNA. Obvinená osoba odmietla dať na takéto spracovanie súhlas. Bulharské policajné orgány následne požiadali Špecializovaný trestný súd v Bulharsku o povolenie núteného výkonu zhromaždenia genetických a biometrických údajov, pričom k žiadosti boli priložené iba kópie uznesenia o vznesení obvinenia voči konkrétnej osobe a prehlásenie tejto osoby, v ktorom odmietla dať súhlas na zhromaždenie svojich údajov. Bulharský súd sa obrátil na Súdny dvor EÚ s otázkou o zlučiteľnosti bulharských právnych predpisov týkajúcich sa takéhoto spracovávania osobných údajov obvineného s Listinou základných práv Európskej únie.

Súdny dvor EÚ zaujal vo veci C-205/21 nasledovné stanovisko:

 spracovávanie biometrických a genetických údajov policajnými orgánmi je možné za predpokladu, že vnútroštátne právo obsahuje dostatočne jasný a presný právny základ pre povolenie takéhoto spracovania;

 skutočnosť, že vnútroštátny legislatívny akt obsahujúci právny základ odkazuje na Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/679 z 27. apríla 2016 o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov a o voľnom pohybe takýchto údajov („GDPR“) a nie na Smernicu Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/680 z 27. apríla 2016 o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov príslušnými orgánmi na účely predchádzania trestným činom, ich vyšetrovania, odhaľovania alebo stíhania alebo na účely výkonu trestných sankcií a o voľnom pohybe takýchto údajov a o zrušení rámcového rozhodnutia Rady 2008/977/SVV („Smernica“), nemôže sama o sebe spochybniť existenciu povolenia na spracovávanie osobných údajov, pokiaľ z výkladu všetkých použiteľných ustanovení vnútroštátneho práva dostatočne jasne, presne a jednoznačne vyplýva, že dotknuté spracovávanie biometrických a genetických údajov spadá do pôsobnosti tejto smernice, a nie do pôsobnosti GDPR;

 Súdny dvor ďalej dáva do pozornosti, že spracovávanie citlivých osobných údajov za účelom prevencie a odhaľovania trestných činov môže byť povolené iba vtedy ak je nevyhnutné, a musí byť zabezpečené vhodnými zárukami a stanovené právom únie alebo vnútroštátnym právom, pričom vnútroštátny zákonodarca je povinný uistiť sa, aby neexistovali nejasnosti v tom či je na spracovávanie genetických a biometrických údajov použiteľná norma GDPR, alebo Smernica;

 Smernica nevyžaduje, aby vnútroštátne predpisy spadajúce do jej pôsobnosti obsahovali odkaz na Smernicu – tzn. pokiaľ vnútroštátny zákonodarca stanoví spracovávanie biometrických a genetických údajov príslušnými orgánmi, mal by v záujme jasnosti a presnosti výslovne odkázať na ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré Smernicu transponujú do vnútroštátneho právneho poriadku a na ustanovenia GDPR, avšak na Smernicu samotnú odkazovať nemusí – avšak v prípade zjavného rozporu vnútroštátnej úpravy povoľujúcej spracovávanie určitých údajov s ustanoveniami, ktoré takéto spracovávanie vylučujú, musí vnútroštátny súd vyložiť tieto ustanovenia spôsobom, ktorý zachová užitočný účinok Smernice;

 Smernica a Listina základných práv EÚ nebránia vnútroštátnej úprave, ktorá stanoví, že v prípade ak osoba obvinená z úmyselného trestného činu odmietne dobrovoľne spolupracovať pri zhromaždení biometrických a genetických údajov o jej osobe za účelom ich registrácie, je príslušný trestný súd povinný povoliť nútený výkon tohto zhromažďovania za predpokladu, že vnútroštátne právo zaručuje dotknutej osobe účinný súdny prieskum podmienok obvinenia, z ktorého povolenie na zhromažďovanie údajov vyplýva;

 Smernica bráni vnútroštátnym právnym predpisom, ktoré stanovia systematické zhromažďovanie biometrických a genetických údajov každého obvineného z úmyselného trestného činu za účelom ich registrácie, aby tak urobili bez toho že súčasne stanovia príslušnému orgánu povinnosť určiť a preukázať či takéto zhromažďovanie údajov je celkom nevyhnutné na dosiahnutie konkrétnych sledovaných cieľov a ďalej či tieto ciele nemôžu byť dosiahnuté opatreniami, ktoré predstavujú menej závažný zásah do práv a slobôd dotknutej osoby.

Súdny dvor zdôrazňuje, že cieľom Smernice je okrem iného zvýšená ochrana v súvislosti so spracovávaním citlivých údajov, medzi ktoré patria aj biometrické a genetické údaje nakoľko môžu spôsobiť závažné riziká pre základné slobody a práva. Požiadavka Smernice na spracovávanie citlivých údajov „iba vtedy ak je to celkom nevyhnutné“, musí byť vykladané tak, že definuje a vyžaduje prísnejšie podmienky na spracovávanie citlivých osobných údajov. Pričom aj na spracovávanie takýchto údajov sa vzťahujú základné zásady spracovávania údajov podľa GDPR, tzn. zásada obmedzenia účelu spracovávania a zásada minimalizácie.

V tomto kontexte vnútroštátna právna úprava, ktorá stanovuje systematické zhromažďovanie biometrických a genetických údajov každého obvineného z úmyselného trestného činu z úradnej činnosti za účelom ich registrácie, je v rozpore aj s požiadavkou prísnejších podmienok na spracovávanie citlivých osobných údajov podľa Smernice a so základnými zásadami na spracovávanie osobných údajov podľa GDPR. Takéto spracovávanie môže viesť podľa Súdneho dvora EÚ k nediferencovanému a generalizovanému zhromažďovaniu biometrických a genetických údajov väčšiny obvinených, nakoľko pojem „úmyselný trestný čin stíhaný z úradnej povinnosti“ je mimoriadne všeobecný a môže sa vzťahovať na veľké množstvo trestných činov bez ohľadu na ich povahu a závažnosť, konkrétne okolnosti ich spáchania, ich prípadnú súvislosť s prebiehajúcimi konaniami, alebo bez ohľadu na individuálny profil osoby.

Spracovávanie biometrických osobných údajov v trestnom konaní podľa slovenského právneho poriadku v kontexte rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C-205/21

Slovenská právna úprava postup obdobný tomu, o ktorý sa pokúšali bulharské orgány činné v trestnom konaní rieši v § 155 ods. 3 zákona č. 301/2005 Z. z. trestného poriadku („Trestný poriadok“): „Osoba podozrivá zo spáchania trestného činu a obvinený sú povinní strpieť odobratie daktyloskopických odtlačkov, ktoré vykoná policajt, a odobratie vzorky na účel analýzy deoxyribonukleovej kyseliny; pri odbere vzoriek na účel analýzy deoxyribonukleovej kyseliny sa postupuje podľa osobitného predpisu. V prípade, že podozrivá osoba alebo obvinený po márnej výzve odmietne dobrovoľne strpieť úkony uvedené v tomto odseku, môžu byť tieto vykonané proti ich vôli na základe príkazu podľa odseku 4.“

V zmysle § 155 ods. 4 Trestného poriadku: „Príkaz na prehliadku tela, na odber krvi alebo na iný obdobný úkon vydá predseda senátu a pred začatím trestného stíhania alebo v prípravnom konaní prokurátor alebo s jeho súhlasom policajt. Príkaz musí byť vydaný písomne a musí byť odôvodnený.“

Tieto ustanovenia je potrebné vnímať ďalej vo vzájomnej súvislosti aj s ustanovením § 207 ods. 1 Trestného poriadku, ktoré znie: „Ak nemožno hodnoverne zistiť totožnosť osoby, ktorej má byť vznesené obvinenie, namiesto osobných údajov sa k uzneseniu o vznesení obvinenia priložia jej daktyloskopické odtlačky, obrazové záznamy, údaje o vonkajšom meraní tela, zvláštnych telesných znameniach a uvedie sa aj jej prezývka alebo iné označenie a podrobný opis osoby.“

Slovenský Trestný poriadok je v otázke prísnosti či minimalizácie spracúvania biometrických či genetických údajov benevolentnejší než právna úprava Bulharska, ktorú posudzoval Súdny dvor EÚ (resp. ako sa bulharská úprava z dokladov súvisiacich s ostatným rozsudkom javí). Daktyloskopické údaje či vzorky pre účely analýzy DNA podľa § 155 ods. 3 Trestného poriadku môžu byť odobrané okrem obvineného aj osobe podozrivej zo spáchania trestného činu (tzn. osobe, voči ktorej ešte nebolo vznesené obvinenie), pričom v prípade ak dotknutá osoba odobratie údajov odmietne, môže vydať príkaz na ich zhromaždenie pred začatím trestného stíhania/v prípravnom konaní prokurátor alebo s jeho súhlasom policajt. Podľa vnútroštátnych predpisov vo veci C-205/21 bol na prelomenie nesúhlasu dotknutej osoby oprávnený len sudca.

Dôležitý je v tomto kontexte aj § 20a ods. 1 zákona č. 171/1993 Z. z. o policajnom zbore („Zákon o policajnom zbore“), ktorý je vo vzťahu k Trestnému poriadku lex specialis a podľa ktorého platí: „Policajt je oprávnený osobe predvedenej podľa § 18 ods. 3 a 4, ak na základe oznámených údajov ani v evidencii obyvateľov nemožno zistiť jej totožnosť, osobe zaistenej podľa § 19, osobe zadržanej, osobe zatknutej, osobe obvinenej zo spáchania trestného činu, osobe nájdenej alebo vypátranej odobrať daktyloskopické odtlačky, zisťovať telesné znaky, vykonať meranie tela, vyhotoviť obrazové, zvukové a obdobné záznamy a odobrať vzorky biologických materiálov. Policajt je oprávnený snímať identifikačné znaky aj inej osobe na účely ich vyhľadávania a porovnávania v informačných systémoch Policajného zboru; takto zosnímané identifikačné znaky sa neuchovávajú.“

Podľa § 18 ods. 1 v spojení s § 18 ods. 3 a 4 Zákona o policajnom zbore je policajt oprávnený, ak je to potrebné na plnenie úloh podľa tohto zákona, vyzvať osobu na preukázanie svojej totožnosti dokladom totožnosti, pričom v prípade ak takáto osoba svoju totožnosť preukázať nevie, pričom jej totožnosť nemožno zistiť ani v evidencii obyvateľov, je možné o. i. odobratie jej daktyloskopických odtlačkov, vzorky biologických materiálov, alebo vyhotovenie jej obrazových záznamov. Tento postup je možné podľa citovaného ustanovenia Zákona o policajnom zbore aplikovať aj osobe zaistenej podľa § 19 (o. i. aj osoba, ktorá sa nachádza na mieste činu bezprostredne po spáchaní a je potrebné zistiť jej súvislosť s trestným činom), osobe zadržanej, osobe zatknutej, osobe obvinenej zo spáchania trestného činu, osobe nájdenej alebo vypátranej.

Zákon o policajnom zbore teda okruh osôb, ktorým je možné odobrať biometrické údaje či genetické údaje v porovnaní s Trestným zákonom ešte rozširuje a to aj na osoby, ktoré nemožno považovať ani za podozrivé zo spáchania trestného činu či obvinené zo spáchania trestného činu. Zákon síce v tomto prípade v záujme minimalizácie zásahu do súkromia predpokladá spracovávanie biometrických či genetických údajov len v prípade ak sa nepodarí totožnosť osoby zistiť inak – z jej dokladu, alebo z evidencie obyvateľov, alebo inak. Avšak aj pri tomto predpoklade by mal byť pri takomto spracovávaní byť vykonaný test proporcionality – tzn. či je odobratie príkladne daktyloskopických odtlačkov skutočne nevyhnutné pri osobe, ktorá je potencionálny svedok a pod. Táto podmienka spracovávania biometrických či genetických údajov je čiastočne reflektovaná aj v citovanom § 207 ods. 1 Trestného poriadku, ktorý výslovne ustanovuje, že daktyloskopické odtlačky či obrazové záznamy je možné odobrať osobe, ktorej má byť vznesené obvinenie len ak nemožno hodnoverne zistiť jej totožnosť (tzn. napríklad práve v prípadoch, kedy dotyčná osoba nedisponuje dokladom totožnosti, alebo odmieta poskytnúť akékoľvek iné doklady na jej identifikáciu). toto upresnenie sa vzťahuje práve len na zistenie totožnosti obvineného (tzn. priradenie známej veličiny neznámej osobe tak, aby sa táto stala známou a identifikovateľnou) a teda nie napríklad na preukázanie či dotyčná osoba spáchala trestný čin, z ktorého je obvinená určitým konkrétnym spôsobom/konaním.

Trestný poriadok v súvislosti s daktyloskopickými odtlačkami odoberanými pre účely dokazovania obsahuje v § 155 ods. 5 Trestného poriadku nasledovnú úpravu: „Ak na účely dokazovania treba zistiť totožnosť osoby, ktorá sa zdržiavala na mieste činu, je osoba, o ktorú ide, povinná strpieť úkony potrebné na také zistenie vrátane odobratia daktyloskopických odtlačkov.“ Pod pojmom „osoba, ktorá sa zdržiavala na mieste činu“ je potrebné rozumieť osoby odlišné od podozrivého či obvineného, predovšetkým teda spomenutého svedka, poškodeného alebo iné osoby (zdroj: Trestný poriadok I, 1. vydanie, 2021 (ČENTÉŠ, KURILOVSKÁ, ŠIMOVČEK, BURDA A KOL.).

Či je ustanovenie § 155 ods. 5 Trestného poriadku voči GDPR a aktuálnej rozhodovacej praxi Súdneho dvora EÚ benevolentne či potenciálne odporujúci zásade minimalizácie, závisí aj od aplikačnej praxe – tzn. ako prísne orgány činné v trestnom konaní pristupujú k posudzovaniu toho či je na účely dokazovania skutočne potrebné odobratie napríklad daktyloskopických odtlačkov svedka. Objektívne asi neexistuje veľké množstvo prípadov, kedy na odhalenie trestnej činnosti je nevyhnutné odoberanie daktyloskopických odtlačkov svedkovi, ktorý sa zdržiaval na mieste činu (význam to môže mať v prípade ak by bolo sporné či sa svedok na mieste činu skutočne nachádzal a dopomôcť preukázaniu jeho prítomnosti majú daktyloskopické stopy). V prípade osoby poškodeného je odôvodnenosť odobratia takýchto údajov ešte otáznejšia, nakoľko v praxi je asi len veľmi zriedkavé, aby bolo na preukázanie vzniknutej škody konkrétnemu poškodenému potrebné odobrať odtlačky prstov.

Slovenská legislatíva na rozdiel od vnútroštátnej vo veci C-205/21 ďalej nerozlišuje medzi tým či sa daktyloskopické odtlačky alebo vzorky pre účely DNA majú odoberať v súvislosti s nedbanlivostnými alebo úmyselnými trestnými činmi. Podľa aktuálneho rozhodnutia Súdneho dvora EÚ sa podobný postup vnútroštátne aplikoval len na úmyselné trestné činy, zrejme v snahe o zúženie spracovávania biometrických a genetických údajov len na trestné činy, ktoré sú vnímané ako väčšej závažnosti či spoločenskej škodlivosti. Je otázne či slovenská právna úprava nie je ale v tomto ohľade správnejšia - paušálne podľa nášho názoru nie je možné vopred vylúčiť, že pri akomkoľvek nedbanlivostnom trestnom čine je spracovávanie daktyloskopických odtlačkov či vzorky pre účely DNA neodôvodnené a nie je preto možné chápať ako neprimerané, aby legislatíva rátala aj s touto eventualitou.

Záverom ešte dáme do pozornosti, že v čom je slovenská právna úprava veľmi všeobecná je úprava spracovávania fotografií osoby podozrivej zo spáchania trestného činu alebo obvineného. V § 155 ods. 3 či 4 Trestného poriadku sa fotografie či obrazové záznamy výslovne neuvádzajú, z čoho možno v kontexte so zásadou zákonnosti a minimalizácie spracúvania podľa GDPR dovodiť len, že pre účely dokazovania v trestnom konaní nemožno od osoby podozrivej z trestného činu či obvineného podľa § 155 ods. 3 či 4 Trestného poriadku požadovať, aby strpela aj vyhotovenie obrazových záznamov (fotografií) svojej osoby pre účely ich evidencie v spise. § 207 ods. 1 Trestného poriadku vyhotovenie fotografií umožňuje avšak len v prípade ak je problematické hodnoverné zistenie totožnosti obvineného, alebo osoby, voči ktorej má byť vznesené obvinenie. Vo vzťahu ku fotografiám je však potrebné doplniť aj, že podľa Recitálu 51 GDPR platí, že spracúvanie fotografií by sa nemalo systematicky považovať za spracúvanie osobitných kategórií osobných údajov, pretože vymedzenie pojmu biometrické údaje sa na ne bude vzťahovať len v prípadoch, keď sa spracúvajú osobitnými technickými prostriedkami, ktoré umožňujú alebo potvrdzujú jedinečnú identifikáciu fyzickej osoby.

Na záver

Aktuálne Rozhodnutie súdneho dvora EÚ je ďalším prípadom, kedy sa prísnejšie kritériá na spracovávanie osobných údajov o. i. aj v dôsledku GDPR stávajú bežnou vecou v rôznych odvetviach práva, vrátane trestného. Tzn. zdanlivo aj vec bežného procesného postupu v trestnom konaní (odobratie daktyloskopických odtlačkov) sa pri aktuálnom vývoji pravidiel spracovávania osobných údajov stáva spracovateľskou operáciou, pri ktorej by správne mal byť vykonaný test proporcionality v záujme posúdenia či je odobratie takýchto údajov skutočne nevyhnutné na dosiahnutie sledovaného cieľa.

V rozhodnutí vo veci C-205/21 Súdny dvor EÚ kládol dôraz na to, že vnútroštátna úprava síce môže umožniť nútené odobratie biometrických či genetických údajov aj v prípade ak ich odobratie osoba v trestnom konaní odmietne, ale malo by sa tak stať až potom čo príslušný súd či orgán činný v trestnom konaní posúdi či je takéto odobratie skutočne pre účely trestného konania nevyhnutné.

Slovenská legislatíva nepredpokladá paušálne odoberanie biometrických či genetických údajov každému obvinenému či podozrivému, ale v aplikačnej praxi je potrebné v reakcii na aktuálny vývoj rozhodovacej praxe aj tejto otázke venovať zvýšenú pozornosť, obzvlášť v prípadoch ak by odobratie údajov dotknutá osoba namietala a ich odobratie by bolo nariadené na základe príkazu súdu, prokurátora či policajta. V praxi by teda vždy mal existovať objektívny a racionálny dôvod prečo by orgány činné v trestnom konaní mali odoberať napríklad daktyloskopické odtlačky či vzorky pre účely analýzy DNA všetkým podozrivým, tak aby sa tento postup nestal paušalizovaným či nadužívaným spôsobom, ktorý by odporoval zásade minimalizácie podľa GDPR a ktorý by potenciálne mohol byť vnímaný ako neoprávnený zásah do súkromia dotknutej osoby.