Súdny dvor Európskej únie v Luxemburgu (SDEU) vydal 02.03.2021 vo veci C-746/18 H. K/Prokuratuur rozsudok, v ktorom rozhodol, že prístup ku všetkým údajom o prenose dát a polohe, ktoré umožňujú vyvodiť presné závery o súkromnom živote, možno v súvislosti s trestným konaním povoliť iba na účely boja proti závažnej trestnej činnosti alebo predchádzania vážnym hrozbám pre verejnú bezpečnosť. Právo Únie podľa SDEU okrem toho bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá priznáva právomoc prokuratúre povoliť prístup orgánu verejnej moci k týmto údajom na účely prípravného trestného konania.

V danom prípade sťažovateľ spáchal trestný čin v Estónsku a dôkazy/informácie o spáchaní trestného činu boli získané predovšetkým z údajov v rámci poskytovania elektronických komunikačných služieb. Vnútroštátne súdy mali pochybnosti o tom či je dôvodný prístup vyšetrovacích orgánov k takýmto údajom, ak sú obmedzeného rozsahu a počas mimoriadne krátkeho obdobia, zároveň mali pochybnosť o tom či prokuratúra je „nezávislý“ správny orgán v zmysle rozsudku Tele2 Sverige a Watson a i.2, ktorý môže vyšetrovaciemu orgánu povoliť prístup k dotknutým údajom.

SDEU rozhodol, že smernica o súkromí a elektronických komunikáciách (tzv. ePrivacy smernica) v spojení s Chartou základných práv EÚ (Charta) zabraňuje vnútroštátnemu právu, aby na jeho základe mali orgány verejnej moci prístup k údajom o prenose dát a polohe bez toho, aby takýto prístup súvisel s bojom proti závažnej trestnej činnosti alebo predchádzaniu vážnym hrozbám pre verejnú bezpečnosť. Podľa SDEU sú množstvo/druh údajov a dĺžka obdobia, za ktoré bol prístup k údajom vyžiadaný irelevantné.

SDEU zároveň konštatoval, že ePrivavy smernica a Charta bránia vnútroštátnej úprave, aby prokuratúre umožňovala prístup k údajom o prenose dát a polohe na účely prípravného trestného konania.

V praxi by rešpektovanie aktuálneho nálezu SDEU mohlo znamenať, že v prípade, ak bude predmetom vyšetrovania prečin (horná hranica trestnej sadzby do 5 rokov - § 10 Trestného poriadku), nebude možné si za účelom jeho preukázania/šetrenia vyžiadať prístup k údajom, ktoré sú predmetom telekomunikačného tajomstva. Ak by slovenské OČTK postupovali v zmysle aktuálneho názoru SDEÚ, mohli by v trestnom konaní žiadať o prístup k údajom, ktoré sú predmetom telekomunikačného tajomstva len pri zločinoch (tzn. trestných činoch s hornou hranicou trestnej sadzby najmenej 5 rokov – § 11 Trestného poriadku) alebo pri subkategórii zločinu - obzvlášť závažnom zločine (horná hranica trestnej sadzby najmenej 10 rokov).

Na SR bol už v minulosti Ústavným súdom SR posudzovaný súlad ustanovení § 58 ods. 5 až 7, § 63 ods. 3 Zákona o elektronických komunikáciách (ZEK) a § 116 Trestného poriadku s Chartou, Ústavou SR a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Spomenuté ustanovenia zakotvovali oprávnenie OČTK na prístup k údajom, ktoré sú predmetom telekomunikačného tajomstva, resp. výnimku z telekomunikačného tajomstva súvisiacu s trestným konaním. Výsledkom konania na Ústavnom súde bol nález zo dňa 29.04.2015, spis. zn.: PL. ÚS 10/2014-78, v ktorom súd konštatoval nesúlad ustanovení ZEK a Trestného poriadku s Chartou, Ústavou SR a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd, nakoľko napadnuté ustanovenia podľa súdu neprikladali žiaden význam povahe a závažnosti trestného činu, pre ktorý je trestné konanie vedené, a to i napriek tomu, že tieto skutočnosti sú už vo všeobecnej rovine významné pre výsledok pomeriavania v kolízii stojaceho základného práva na informačné sebaurčenie a verejného záujmu na predchádzaní a postihovaní trestných činov. Podľa Ústavného súdu SR v spomenutom náleze je úlohou zákonodarcu, aby presne určil, v prípade ktorých trestných činov tento verejný záujem prevažuje, pričom vo svojom rozhodnutí musí zohľadniť ich závažnosť.

Spomenutý nález Ústavného súdu SR vyústil do aktuálneho znenia § 116 ods. 1 Trestného poriadku, ktoré obsahuje vymedzenie trestných činov, pri preukazovaní ktorých je zásah do telekomunikačného tajomstva prípustný. Ustanovenie sa odvoláva na trestné činy s hornou hranicou trestnej sadzby najmenej 3 roky, prípadne uvádza trestné činy aj s nižšou sadzbou (podvod podľa § 221 ods. 1 Trestného zákona – horná hranica trestnej sadzby dva roky). Vzhľadom na nový nález SDEÚ sa teda nedá vylúčiť, že aj aktuálne znenie § 116 ods. 1 Trestného poriadku sa môže stať predmetom ďalšieho posudzovania súladu s Chartou z dôvodu, že prístup k údajom, ktoré sú predmetom telekomunikačného tajomstva by mal byť podľa SDEÚ možný len v súvislosti so závažnými trestnými činmi. V rámci slovenského právneho poriadku by to mohli byť práve už spomenuté zločiny – tzn. trestné činy, ktorých horná hranica trestnej sadzby prevyšuje 5 rokov.

ZEK ani iný vnútroštátny predpis neobmedzujú OČTK ani spôsobom, že by určovali v ktorom štádiu trestného stíhania/konania je možné údaje, ktoré sú predmetom telekomunikačného tajomstva, vyžadovať. Naopak § 116 ods. 2 Trestného poriadku umožňuje ich získanie aj v rámci prípravného konania. SDEU v aktuálnom náleze ale vyslovil názor, že prístup k takýmto údajom by pre účely prípravného trestného konania nemal byť možný. Tzn. pre účely trestného konania podľa slovenského Trestného poriadku by, rešpektujúc názor SDEU, mal byť prístup k údajom, ktoré sú predmetom telekomunikačného tajomstva, možný až po podaní obžaloby, prípadne po predložení návrhu na schválenie dohody o vine a treste (§ 10 ods. 14 Trestného poriadku). Obdobne ako v prípade kategórie trestných činov, v súvislosti s ktorými je sprístupnenie údajov, ktoré sú predmetom telekomunikačného tajomstva možné, aj právna úprava štádia trestného konania, v rámci ktorej sú takéto údaje sprístupňované si vo svetle nového nálezu SDEU môže vyžiadať úpravu.

V prípade ak aktuálny nález SDEU nevyústi do žiadnej legislatívnej zmeny, minimálne sa jedná o podčiarknutie či zdôraznenie, že zásah do telekomunikačného tajomstva by nemal byť v rámci trestného konania možný kedykoľvek alebo paušálne, ale len v prípadoch, kedy ich závažnosť alebo verejný záujem skutočne odôvodňujú zásah do základného práva na súkromie.