Orgánmi obce sú obecné zastupiteľstvo a starosta obce. Kým starosta zastupuje obec navonok a plní reprezentatívnu funkciu, o dôležitých otázkach rozhoduje obecné zastupiteľstvo.

V tomto článku si priblížime niektoré postrehy z praxe. Obec samozrejme môže vystupovať v súkromnoprávnych vzťahoch, môže napr. uzatvárať zmluvy, prevádzať svoj majetok a pod. Dispozícia s majetkom obce je regulovaná príslušnými právnymi predpismi. Primárnymi sú zákon č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov (ďalej ako „obecný zákon“) a zákon č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení neskorších predpisov (ďalej ako „zákon o majetku obcí“). O obci preto nie je možné hovoriť ako o „typickom subjekte“ súkromnoprávnych vzťahov.

Podľa ustanovenia § 11 ods. 4, písm. a) obecného zákona: „Obecné zastupiteľstvo rozhoduje o základných otázkach života obce, najmä je mu vyhradené určovať zásady hospodárenia a nakladania s majetkom obce a s majetkom štátu, ktorý užíva, schvaľovať najdôležitejšie úkony týkajúce sa tohto majetku a kontrolovať hospodárenie s ním“.

V prípade rozporu medzi navonok prejavenou vôľou obce starostom, ktorá je v rozpore s prejavenou, resp. neprejavenou vôľou obecného zastupiteľstva, súdy úkony obce vnímajú ako absolútne neplatné. Keďže sa jedná o absolútne neplatný právny úkon, dovolávať sa ho môže každý, aj ten kto ho spôsobil – samotná obec. Asi najvýraznejším súdnym rozhodnutím, ktoré rieši rozpor vôle prejavenej starostom a vôle obecného zastupiteľstva je Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.02.2016, pod sp. zn. 1Obo/1/2015 (Zbierka stanovísk pod R 90/2018), ktorého právna veta znie:

1. Ak je rozhodovanie o nakladaní s majetkom obce rozdelené medzi orgány samosprávy obce, t. j. medzi starostu a obecné zastupiteľstvo, pre platnosť právneho úkonu obce sa vyžaduje súlad medzi vôľou obce, ktorú vytvára obecné zastupiteľstvo a vyjadruje vo svojom uznesení a prejavom vôle obce navonok starostom ako jej štatutárnym orgánom.
2. Obecné zastupiteľstvo má právo schvaľovať najdôležitejšie úkony týkajúce sa majetku obce a kontrolovať hospodárenie s ním aj v prípade, ak neboli schválené zásady hospodárenia a nakladania s majetkom obce.

V spomenutom stanovisku sa Najvyšší súd Slovenskej republiky musel vysporiadať aj s argumentáciou dovolateľa, kedy obec nemala, pri posudzovanom úkone, schválené zásady hospodárenia. Dovolateľ tak namietal, že starosta mohol konať v rozpore s obecným zastupiteľstvom, pretože obec nemala bližšie špecifikovanú dispozíciu s majetkom vo svojich zásadách. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa s argumentáciou dovolateľa nestotožnil. Podľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky by bol výklad dovolateľa v rozpore s obecným zákonom, ako aj zákonom o majetku obcí, keďže dôsledkom takýchto právnych úkonov týkajúcich sa majetku obce by potom mohlo byť aj svojvoľné a nehospodárne nakladanie. Na záver v stanovisku Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza: „V záručnej listine z 21.07.1992 starosta podpísal ručiteľský záväzok ručiteľa na dobu do 31.12.1996 za splnenie zaisťovaného záväzku v plnej výške poskytnutého úveru, vrátane úrokov z neho vyplývajúcich, pričom úver bol na základe zmluvy o úvere č. 86/1992 odporcovi 1/ ako dlžníkovi poskytnutý vo výške 8,5 mil. Sk, teda ručiteľský záväzok podpísaný starostom obce v záručnej listine je v rozpore s vôľou obecného zastupiteľstva prejavenou v uznesení č. 22, a preto ručiteľské vyhlásenie starostu v záručnej listine pre svoju neurčitosť je absolútne neplatným právnym úkonom podľa ust. § 37 OZ.“ Neplatnosť právneho úkonu spočíva, podľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, v neurčitosti prejavu vôle. Tzn. rozpor medzi navonok prejavenou voľou starostu obce a voľou vyjadrenou v uznesení obecného zastupiteľstva.

Rozpor medzi prejavom vôle starostu a obecným zastupiteľstvom v rozsiahlej súdnej praxi neriešilo len spomenuté stanovisko, ale aj iná judikatúra slovenských súdov. Najmä Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 02.04.1996 pod sp. zn. PL. ÚS 30/95, Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 26.01.2011 pod sp. zn. PL. ÚS 19/09, Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 01.04.2009 pod č. k. III. ÚS 389/08-22, Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.05.2018 pod sp. zn. 1Cdo/86/2017 a pod.

Častou argumentáciou proti prejavu vôle starostu je samotné znenie uznesenia obecného zastupiteľstva. Znenie uznesenia obecného zastupiteľstva musí byť dostatočne určité a zrozumiteľné. Znenie uznesenia by malo spravidla vykazovať dostatočný prejav vôle tak, aby objektívne bolo aj tretím osobám z prejavu vôle obecného zastupiteľstva jasné, aký úkon s majetkom má obec realizovať. Zo zápisnice zo zasadnutia musí preto dostatočne vyplývať, s akým majetkom obce sa ide nakladať, za akých okolností a voči komu. Posúdenie je vždy individuálne.

Časté prípady z praxe sú, keď starosta bez súhlasu alebo v rozpore s uznesením obecného zastupiteľstva scudzí majetok obce, ktorý napokon nadobudne tretia osoba – dobromyseľný nadobúdateľ. V minulosti Ústavný súd Slovenskej republiky uprednostňoval ochranu vlastníckeho práva u dobromyseľného nadobúdateľa pred ochranou skutočného vlastníka. V súčasnosti je relevantným Uznesenie Veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.04.2021 pod sp. zn. 1VObdo/2/2020 (Zbierka stanovísk R 56/2021), podľa ktorého dobrá viera má vplyv na nadobudnutie vlastníckeho práva len pokiaľ to zákon v presne vymedzených prípadoch a výslovne upravuje. V iných prípadoch právna úprava nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka neumožňuje.

K vyššie menovanému stanovisku Veľkého senátu treba poznamenať, že v nemalom množstve prípadov je majetok obce starostom scudzený práve na základe kúpnej zmluvy v obchodnoprávnych vzťahoch. Treba striktne rozlišovať medzi nadobudnutím vlastníckeho práva k hnuteľným a nehnuteľným veciam. V prípade hnuteľných vecí sa spravidla uplatní dispozitívne ustanovenie § 446 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej ako „ObZ“): „Kupujúci nadobúda vlastnícke právo aj v prípade, keď predávajúci nie je vlastníkom predávaného tovaru, ibaže v čase, keď kupujúci mal vlastnícke právo nadobudnúť, vedel, že predávajúci nie je vlastníkom a že nie je ani oprávnený s tovarom nakladať za účelom jeho predaja.“ Dobromyseľný nadobúdateľ je zo zákona chránený. V prípade nadobudnutia nehnuteľnosti na základe kúpnej zmluvy chrániť dobromyseľného nadobúdateľa v obchodnoprávnych vzťahoch nie je možné. Bez ohľadu či sa jedná o obchodnoprávne vzťahy alebo nie.

Ak by starosta nehnuteľný majetok vložil v rozpore, alebo bez súhlasu obecného zastupiteľstva, ako nepeňažný vklad do akciovej spoločnosti, Krajský súd v Žiline vyslovil názor, že zákaz akciovej spoločnosti vrátiť vklad akcionárom (ustanovenie § 179 ods. 2 ObZ) nie je možné aplikovať na súdnu ochranu práv vyplývajúcich z právneho poriadku Slovenskej republiky. Predmetom sporu v takom prípade nie je zníženie obchodného imania akciovej spoločnosti, ani zákaz vrátenia vkladu. Zákon zákaz vrátenia vkladu ukladá len akciovej spoločnosti. Právo na ochranu vlastníka, ktorý hoci je akcionárom spoločnosti, nie je porušením zákazu vrátenia vkladu. Podľa Krajského súdu v Žiline vklad „nevracia“ akciová spoločnosť, hoci akciová spoločnosť znáša dôsledky straty vlastníckeho práva k vkladu akcionára do spoločnosti formou nepeňažného vkladu.